Marie Hrobařová
Aké bolo (alebo stále ešte je) vaše povolanie?
Po základnej meštiackej škole som nastúpila do Zlína, do firmy Svit, učiť sa za pletiarku-šičku pančúch. Učenie trvalo len 1 a pol roka a potom už nástup do plnej prevádzky. Práca na bavlnových strojoch (16m dlhé) bola mužská práca, po vojne však bol nástup žien viac-menej nutný. Neskôr navrhli závod zrušiť lebo strojové vybavenie bolo už zastaralé. Pracovala som tu 11 rokov, často na rôznych pracoviskách aj napriek mojim protestom.
Preto som sa rozhodla urobiť si ekonomickú školu večerne a odísť z podniku. Podnik bol nútený mi školu umožniť, závod bol v likvidácii. To predstavovalo 3x týždenne 4-5 hodín poobede v škole, od 6:00 – 13:30 pracovať. Po troch rokoch som ukončila nižšiu EŠ a odišla pracovať do štátnej banky. Avšak po dvoch rokoch som stretla našu triednu profesorku a tá ma presvedčila, že si musím urobiť posledné 2 roky s maturitou. To bol týždeň pred zahájením školského roku. Bolo to dva roky náročné, prerušenie bolo poznať. Tak som si zjednala doučovanie o iných profesorov, ktorí mali odborné znalosti (nie ako ten, ktorý nás učil), hlavne účtovníctvo. Pani profesorka mala pre mňa veľké pochopenie, pretože aj ona to poznala u seba, bola francúzštinárka – absolventka Sorbonny a musela učiť ruštinu.
Maturitu som ukončila v r. 1968 a ihneď som prešla na nové pracovisko účtovníčky v obchodnej galérii v Zlíne. Pred zahájením školy som robila atletiku, keď už nebolo toľko času, tak jedna atlétka ma „zviedla“, že budeme spolu chodiť s horolezcami. Bola to činnosť cez soboty, nedele, k tomu nejaká telocvičňa a hlavne dobrá partia. Tam pokračoval život od odborného výcviku, metrológie, zájazdy po republike. Tiež bolo nutné sa naučiť hovoriť na fóre, k určitej téme, čo bolo nutné pre cvičiteľov. A pretože u horolezcov boli ľudia rôznych profesií, získala som mnoho odborného poznania. Vždy som túžila po cestovaní za hranice a to sa mi u horolezcov splnilo. Už v r. 1964 som išla so zájazdom horolezcov do Julských Alp. Potom už bola možnosť vycestovať na rôzne pozvania do Rakúska, Talianska, Švajčiarska, atď. Naviazala som krásne dlhoročné priateľstvo s rodinou neďaleko Lincu, blízko Dachstein. Tote Gebirge atd. V roku 1968 som išla na celý mesiac do Rakúska sama, to bola dobrá škola pre samouka nemčiny. Bola som s partiou Jugende Heberg na horách a potom v rodinnom kruhu a ich priateľov. Samozrejme som organizovala výjazdy aj pre iných členok oddielu. Neskôr som sa dostala na medzinárodný zraz horolezkýň. Zakladateľka bola bývalá novinárka žijúca vo švajčiarskom Engelbergu barónka Felicitas von Reznicek. Táto dáma v r 1968 rozoslala pozvanie všetkým horolezeckým zväzom po UIAA do Švajčiarska po názvom „Randes-vaus-haut montagnes-RHM", pre ženy horolezkyne a ich priateľov. Ja som sa zúčastnila až pozdejšie, zase som tu spoznala fantastických ľudí rôznych profesií. Od horských vodcov, špičkových horolezkýň z celého sveta, šľachtičné, spisovateľky – proste pre mňa excelentná spoločnosť.
To nemôžem opomenúť aj starosť o rodičov a ich náklady aj moje zaistiť si vlastné bývanie atď. Asi po 7 rokoch v obchodnej galérii po určitých osobných a pracovných problémoch som sa rozhodla zmeniť zamestnanie. A to do cestovného ruchu.
To však nevyšlo po zásahu niektorých osôb, nastúpila som do služieb, ale nebola to moja „parketa“. Panovali tu rôzne maniere ako úplatky, alkohol, donášanie atď. Preto som sa rozhodla v r. 1976 odísť zo Zlína do Prahy. Našla som si zamestnanie na ekonomickom úseku ČD geodézii, kde som mala možnosť chodiť zdarma do Zlína, (mala som tam byt) k rodičom vrátane tematických zájazdov od zamestnávateľa prakticky po celej Európe.
A zase som prešla rôznymi pozíciami na ekonomickom úseku a odišla do dôchodku v r. 1993. V tej dobe som mala zdravotné problémy a brat sa sám staral o ležiacu maminku, nutne potrebovala pomoc, otec už nežil. Takto som jazdila medzi Prahou a našou obcou každý mesiac a len pár dní v Prahe vybaviť nutné záležitosti a trochu si odpočinúť. To trvalo tri roky. Po smrti mamky som sa potom mohla venovať svojim záľubám, cestovaniu na RHm a inde, návštevu univerzity tretieho veku, výstavám a vôbec kultúre. Tiež som sa mohla viac venovať histórii horolezectva, kde som od r. 1972 príležitostne natáčala rôzne spomienky zakladateľov oddielu a hlavne organizácie Českého horolezectva od r. 1897. Zbierala som knižky, sprievodcov, mapy, časopisy, ktoré som potom odovzdala NM odd. tech. múzea v Tyršovom dome ČHS. Iniciovala som tiež výstavu k 100 rokom Klubu českých alpinistov, písala články do horolezeckých časopisov apod. Záujem o horošport mám ako dignostiku, dnes len účasť na rôznych stretnutiach veteránov.
Prečo pletiete ponožky a čo vás na pletení baví?
Pretože teraz bývam v dome pre seniorov, musím mať stále nejakú vlastnú činnosť. A k pleteniu ma naviedol vás časopis Vital+ v r. 2014. To som uplietla ponožky z vlastného materiálu, a tak okrem iných záľub, pletiem do dnešných dní. Je to práca ukľudňujúca a dá sa pri tom premýšľať. A potom prišla ponuka od vašej pracovníčky pliesť z vásho materiálu, čo robím do dnes.
Keď si tak pletiete, na čo myslíte? Máte nejaké predstavy, priania a sny?
Príprava na pletenie je nutná, keď máte rôzne zbytky. Dopredu si vyberiem farby, aby mi stačili na obe ponožky. Prípadne ak dostanem niečo na páranie, to je najdlhšia prípravná práca. Niekedy je nutné namotať všetok materiál na pradeno, vyprať a znovu namotať do klbka. To je však výnimka. Práca je jednoduchšia pri dostatku a farbe materiálu. Ja však beriem kombinácie ako zábavu a čas sa nedá počítať. Niekedy si rozpletiem tri pári naraz a postupne dokončujem.
Skúste popísať, ako vyzerá váš deň…
Teraz bývam v Prahe – Ládví v dome seniorov ale žiadne služby zatiaľ nepotrebujem a nepoužívam, čo sa nepáči PS. Podľa chuti a potreby idem do Přerova, alebo Zlína za priateľmi.
Ráno vstávam medzi 6:30 – 7:15, najskôr sa musím trochu rozhýbať na rotopede 15-20 minút. Potom pár cvikov preťahovacích (problémy s artrózou kĺbov a chrbticou). Pripravím si raňajky (Caro, chlieb, syr, vlastné pomazánky z tvarohu a byliniek, plátok šunky a zeleninu k tomu. Údeniny nejem). Potom upracem izbu, hygiena podľa programu v ten daný deň. Od nákupu, návštevy lekára, stretnutia s priateľmi na káve, alebo vychádzke niekde v meste. Doma prípadne si uvarím obed, väčšinou počúvam rádio, čítam, televízia je len taká okrajová, pri nej pletiem, ak tam nie je niečo zaujímavého. Občas idem s kamarátkou za kultúrou, divadlo, výstavy, koncert, podľa záujmu a chuti za prijateľnú cenu. Spať chodím okolo 23:00.
Ako dlho vlastne trvá upliesť ponožku?
Upletenie ponožky je veľmi rôzne. Ak by som mala do toho zahrnúť aj prípravu to si netrúfam ani odhadnúť. Pri tenkom materiáli tak tri-štyri dni jedna, hrubý materiál 1-2 dni, podľa veľkosti. Je to veľmi rôzne, nedá sa to presne odhadnúť a asi mi to nenapadlo sledovať.
Zažili ste s ponožkami nejakú zvláštnu alebo zábavnú situáciu?
Aj pri pletení sa dá zažiť zábava. Vo februári t. r. vo Veletržním paláci okrem iného prišli dve anglické študentky. Keď som im ukázala ako držať dve ihlice a pliest hladko-obratko, tak jedna z nich bola tak vynaliezavá, že si ihlicu s okami dala medzi kolená, na jednej ruke priadzu a druhou ihlicou napichovala očko k pleteniu. To už som sa v duchu tak smiala, že som radšej odišla od stola, aby som „nevybuchla“. Inak, kto sa chce naučiť, tak možnosrtí je mnoho, hlavne mladá generácia spolieha na internet. Ale naučiť sa ďalšie postupy, aby to bol výrobok na nosenie, trvá trochu dlhšie. Na to prídu mladí, keď si tovyskúšajú, že to chce trpezlivosť, čas a tiež peniaze na materiál.
A nakoniec moje motto v život: H+Z – mať cieľ, nebáť sa prekážok, chcieť vzdelanie a mať dobrý vzťah k rodine a k ľuďom.