Jarmila Jurásková
Odkiaľ je: Rapotín
Aké bolo (alebo stále ešte je) vaše povolanie?
Dlhé roky som pracovala v kvetinových sieňach, v rámci svojho odboru vyučenej záhradníčky, čo ma veľmi bavilo. Aranžovanie a väzby pre všetky príležitosti. Tých svadobných kytíc čo mi prešlo rukami... V rámci získanej alergie som musela zmeniť zamestnanie, takže dnes pracujem ako skladník v expedícii firmy, ktorá vyrába čistiace prostriedky. Ak to fyzické sily a myseľ dovolia, tak dúfam, že zvyšných 6 rokov do dôchodku už pri tejto práci zostanem.
Prečo pletiete ponožky a čo vás na pletení baví?
Prečo pletiem ponožky? Začalo to skôr životnou potrebou. Nemala som príliš pekné dospievanie a tak ma okolnosti donútili poradiť si sama, šetriť po 20 Kč alebo si vyrobiť sama za čo najlacnejší peniaz. Veľkým radcom a učiteľom mi bol vtedy dosť ťažko dostupný časopis Praktická žena. Od svetríkov po zimné svetre, čapice, palčiaky som sa naučila pliesť, vyšívať, háčkovať. Ponožky prišli na radu až ako posledné, čo sa týkalo náročnosti. Postupom rokov som oplietala deti, dnes už vnúčatá. S vnučkou, keď si pozeráme fotky, tak sa smejeme vtedajším modelom. Ale poslúžili svojmu účelu. Takže zo životnej nutnosti sa stal koníček a radosť z vlastnej šikovnosti. V súčasnej dobe som zostala hlavne pri ponožkách. Upletiem, rozdám, teším sa. Občas háčkujem na vianočný stromček hviezdičky, zvončeky, anjeličkov. Samozrejme sú u rodiny a známych a opäť mám radosť, že sa páčia a potešia. Na štrikovaní a vyššie uvedených činnostiach ma baví, že tvorivosť, u ktorej relaxujem ako fyzicky, tak aj hlava premýšľa úplne o niečom inom ako sú bežné starosti v živote, že keď darujem napríklad ponožky, robia radosť a ja mám o to väčšiu radosť. Chcelo sa odo mňa aby som plietla na zákazku a za peniaze. Odmietla som. V tú ranu už to pre mňa prestalo byť koníčkom. Cinkanie ihlíc uspáva môjho manžela pri televízii, takže tiež dôvod, prečo štrikovať.
Keď si tak pletiete, na čo myslíte? Máte nejaké predstavy, priania a sny?
Väčšinou na ďalšiu farebnosť ďalších ponožiek alebo nad ďalším mojim koníčkom, pletenie z papierových ruličiek. Je to môj ďalší tvorivý záujem, ktorý vznikol asi pred 5 rokmi. Je to tiež jedna z radostných činností, pretože vyrábam pre Stredisko ekologickej výchovy, kam chodia prevažne deti, ale aj dospelí, dôchodcovia. Je to ukážka, ako sa dajú spracovať letáky, ktorých je všade plno. Prianie, sny...? Samozrejme na prvom mieste je zdravie a pohoda moja a mojich blízkych. No a tvorivých plánov mám tak na dva životy, preto by som si priala už byť na dôchodku a mať viac času na svoje koníčky. K nim totiž patrí ešte cestovanie, čítanie, zbierka bábik, jazda na bicykli, lúštenie krížoviek. Som rada, že som sa mohla zapojiť do Vášho projektu, že môžem čiastočne prispieť ako pletením, tak aj vlnou, ktorú kombinujem s vašou a že sa môžem podieľať na dobrej veci. To ma vnútorne uspokojuje a prináša osobnú radosť. Snáď ešte z minulej doby so sebou vnútorne nosím pocit, že nikto by nemal byť v živote sám a bez záujmu ostatných, že urobiť niekomu radosť len tak, alebo k nej prispieť je niekedy viac než peňažné dary, že niekto zasadol do kresla, vzal do ruky ihlice a poslal balíček.
Žijete v meste alebo na dedine?
Žijem na dedine, ale 10 rokov som ako dieťa žila v Prahe. 9 rokov som chodila do školy na Josefskej ulici na Malé Strane a aj keď nemám pekné spomienky, do Prahy sa rada vraciam... Stalo sa tradíciou, keď vnúča dosiahne 10 rokov, idem s babičkou na výlet do Prahy.
Skúste popísať, ako vyzerá váš deň…
Štandardne. Zamestnanie, bežná domáca prevádzka, vnúčatá, dom, záhrada. Večer si sadám do svojho kresla, počúvam televíziu a u toho si tvorím podľa nálady, no a pri cinkaní ihlíc uspávam manžela, niečo prečítať a deň je preč...
Ako dlho vlastne trvá upliesť ponožku?
Podľa veľkosti, asi 6 až 8 hodín. Keď pletiem pre bábätká a malé deti, tak doma počujem, že mi padajú od ruky ako popcorn.
Zažili ste s ponožkami nejakú zvláštnu alebo zábavnú situáciu?
Ako už som spomenula, ponožky pletiem, rozdávam, mám radosť z radosti. Mojej kolegyni pravidelne dávam niekoľko párov k narodeninám. Jeden rok som si povedala, že už by to chcelo niečo iné. Dostala darček, prejavila radosť a až po dlhšej dobe sa mi priznala, že ju darček potešil, ale tešila sa na ponožky. Stalo sa, že sme sa zišli celá rodina, pozriem sa a všetci bez toho aby sme sa dohodli mali na nohách ponožky odo mňa. Pobavilo nás to.